Nejednoznačný bratislavský ring

Vnútorný mestský okruh, ring, Ringstrasse, respektíve okružná ulica je prvok mestskej štruktúry, ktorý ťažiskovo determinuje parameter pohybu či toku. Máme pritom na mysli rozličné druhy pohybu, ako je peší pohyb, dopravný pohyb či pohyb v zmysle obchodného pohybu a spoločenských aktivít, ale aj rozličné druhy tokov ako sú toky v rámci infraštruktúry či finančné toky. Nárast intenzity mnohorakého pohybu smerujúceho do vnútra mesta a von z mesta bol v 18. storočí podnetom na odstránenie mestských hradieb a prvým impulzom na vytvorenie priestorového rámca pre vznik mestského okruhu. Okruh umožnil nielen urýchlenie tokov smerujúcich do a von z mesta, ale ich pohyb po jeho obvode. Intenzita a ráz tokov pritom súčasne determinoval priebeh a podobu okruhu. Mestský okruh bol jednou z ťažiskových tém aj v návrhu regulácie a rozvoja Bratislavy, na ktorom v rokoch 1907 až 1917 pracoval budapeštiansky profesor Antal Palóczi. Ringstrasse či vnútorný mestský okruh tak možno považovať za jednu z kľúčových koncepcií modernizácie mesta na prelome 19. a 20. storočia. V prípade bratislavského ringu ide pritom o nejednoznačný priestorový útvar, ktorý sa v priebehu histórie menil v závislosti od intenzity jednotlivých tokov, ale aj od toho, ktoré toky boli v konkrétnom historickom období preferované a ako sa táto preferencia premietala do regulačných úprav a stavebných zámerov. Podoba bratislavského ringu nie je výsledkom plánovitej realizácie jedného zámeru, ale dôsledkom čiastočnej realizácie viacerých plánov, permanentne konfrontovanej s neplánovitou výstavbou generovanou ad hoc požiadavkami individuálnych stavebníkov. Je pravdepodobné, že ani dnešnú podobu bratislavského mestského okruhu preto nemožno považovať za konečnú.

Začiatok formovania mestského okruhu

Prvým predpokladom na vznik mestského okruhu bola regulácia zástavby na území mestského opevnenia v druhej polovici 18. storočia. Cisárovná Mária Terézia nariadila v roku 1774 zrúcanie vnútorných hradieb a zasypanie mestskej priekopy. Vedúceho viedenského dvorného stavebného úradu architekta Franza Antona Hillebrandta (1719 – 1797) súčasne poverila prípravou vôbec prvého regulačného plánu mesta. Cieľom bolo zjednotenie vnútorného mesta s predmestiami a vytýčenie nových ulíc a stavebných čiar na území hradieb a mestskej priekopy. Hillebrandt navrhol väčšinu plochy pôvodnej mestskej priekopy rozparcelovať a zastavať, pričom výšku zástavby odvodzoval od existujúcej štruktúry. Podobne postupoval aj v prípade východnej časti opevnenia, kde už bola priekopa v tom čase čiastočne zastavaná. Ambicióznejší bol plán na úpravu zástavby v okolí Dómu sv. Martina a Vydrickej brány, kde Hillebrandt navrhoval radikálne rozšírenie vtedajšej Dlhej ulice (dnes Panská) a sprístupnenie kostola z tejto ulice prostredníctvom reprezentačného schodiska. Najveľkorysejšie však pristúpil k regulácii južného úseku opevnenia. Vo východnej časti zasypanej priekopy navrhol dvojicu ulíc, András Gasse a Rosen Gasse (dnešná Gorkého a Jesenského ulica), ktoré vymedzili nový blok zástavby. V západnej časti bývalej priekopy, pred práve budovaným divadlom (Stavovské divadlo, Matej Walch, 1776), definoval nové námestie. 

K búraniu vnútorných hradieb a k zasypaniu mestskej priekopy došlo v rokoch 1775 až 1778. Hradby však boli odstránené len čiastočne. Zachoval sa dlhý úsek západných hradieb, časť okolo Michalskej brány a Michalskej veže, ale aj časť východného opevnenia v okolí Vavrineckej brány. Mapa mesta z roku 1820 však ukazuje, že Hillebrandtove návrhy sa do veľkej miery realizovali. Na začiatku 19. storočia tak mala Bratislava vytvorené ideálne priestorové predpoklady pre vznik reprezentačnej okružnej mestskej triedy. Prstenec územia na obvode niekdajšieho opevnenia mohol byť v zmysle dobových trendov využitý na promenády, aleje či verejné parky, ako to bolo napríklad v Paríži, mohol sa stať priestorom na realizáciu reprezentačných stavieb nastupujúcej buržoázie alebo miestom pre rozvoj hospodárskych aktivít, najmä obchodu, ale hlavne mal ostať priestorom mnohorakého pohybu. Najvýraznejšie sa tento potenciál prejavil na ploche zasypanej južnej priekopy, kde od sedemdesiatych rokov 18. storočia postupne vznikali reprezentačné verejné aj súkromné stavby a kde okolo roku 1780 založili aleju stromov, čo neskôr dala pomenovanie tejto časti mestského priestoru, Spazier Allee. Rozhodujúcou funkciou, ktorá determinovala túto časť mesta, však bol pohyb spojený s reprezentáciou, pohyb medzi centrom mesta a Dunajským nábrežím s kyvadlovým mostom, ale aj pohyb spojený s prevádzkou konskej železnice, ktorá mala na námestí konečnú stanicu. To odrážali aj neskoršie pomenovania námestia: Promenade Platz, Sétatér, Korso-út, Promenáda či prosto korzo.

Keďže Hillebrandtov plán nemal povahu záväzného dokumentu, v nasledujúcich desaťročiach sa výstavba na ostatných plochách okruhu rozvíjala skôr evolučne. To spôsobilo zahustenie zástavby prakticky na celom obvode niekdajšej priekopy a zúženie priestoru pre potenciálne rozšírenie cestných komunikácií. Posilnením významu železničnej a riečnej dopravy a mnohonásobným nárastom obratu tovarov na území mesta v dôsledku rozvoja priemyslu v druhej polovici 19. storočia sa však nároky na okružnú komunikáciu stále zvyšovali. Vybudovanie železničných staníc na severnom a južnom predmestí, výstavba prvého oceľového Mosta Františka Jozefa cez Dunaj v roku 1891 a jeho komunikačné prepojenie s mestským okruhom a s historickou komunikáciou na nábreží Dunaja viedli k prirodzenému zväčšeniu obvodu pôvodného vnútorného okruhu. Nové dopravne dobre dostupné mestské priestory vytvárali možnosti pre nové aktivity a nové stavebné investície. Na sklonku 19. storočia sa tak opäť začala napĺňať aj reprezentačná funkcia bratislavského mestského okruhu. Reprezentačné súkromné paláce vyrástli najmä na dnešnej Štúrovej ulici a Hviezdoslavovom námestí, kde v tom čase na mieste pôvodného Stavovského divadla dokončili nové Mestské divadlo (Ferdinand Fellner, Hermann Helmer, 1886). Obmedzená priepustnosť Židovskej ulice, kde pretrvávali rezíduá mestského opevnenia, na ktorých vznikla živelná zástavba, spôsobila, že úlohu časti mestského okruhu prebrala v druhej polovici 19. storočia dnešná Michalská a Ventúrska ulica. Na konci storočia tak vnútorný okruh tvorila komunikácia na ľavom nábreží Dunaja, dnešná Štúrova ulica, Námestie SNP a Hurbanovo námestie, kde sa okruh vnáral cez Michalskú bránu do historického vnútorného mesta, pokračoval ďalej po Michalskej a Ventúrskej a cez Rybné námestie sa opäť napájal na nábrežnú komunikáciu. To vytváralo enormný tlak na úzku historickú uličnú sieť a spôsobovalo neustále dopravné problémy pri vstupe a výstupe z historického jadra. Práve táto nezvládnuteľná dopravná situácia spolu s potrebou regulovať novú výstavbu na predmestiach bola jedným z hlavných dôvodov, čo viedol mestskú radu v roku 1898 k objednávke plánu regulácie a rozšírenia mesta.

Prvé pokusy o Ringstrasse

V dostupných textoch sprevádzajúcich prípravu regulačného plánu Technickým oddelením mesta v rokoch 1898 až 1906 sa pojmy ring alebo mestský okruh explicitne neuvádzajú. Dobová tlač sa zmieňuje len o dopravných problémoch, čo trápia historické centrum mesta. Napriek tomu niet pochýb o tom, že sa autori plánu otázkou okružnej komunikácie zaoberali. Na výkrese možno identifikovať také zásahy do existujúcej mestskej štruktúry, ako bolo posunutie uličnej čiary a rozšírenie komunikácií, ktoré naznačujú, že vnútorný dopravný okruh mal na západe, severe a severovýchode viesť po obvode niekdajšej mestskej priekopy, zatiaľ čo na juhovýchode mal sledovať novú ulicu smerujúcu k Mostu Františka Jozefa a na juhu mal prechádzať nábrežnou komunikáciou. Regulačný plán konkrétne navrhoval rozšírenie Židovskej ulice smerom k mestským hradbám a rozšírenie nábrežnej komunikácie v časti Batthyányho nábrežia (dnes Rázusovo nábrežie) a Justiho radu (dnes Vajanského nábrežie). Ešte konkrétnejšie pracoval s ideou mestského okruhu konkurenčný návrh Viktora Bernárdta. Bernárdt navrhoval viesť vnútorný okruh ako 37 metrov širokú triedu cez dnešnú Štúrovu, Námestie SNP, Hurbanovo námestie a Staromestskú ulicu, kde by na okruh nadväzoval most alebo aspoň pešia lávka vedúca cez Dunaj. Okruh mali lemovať zelené nezastavané plochy a pri Dóme sv. Martina malo podľa plánu po zbúraní okolitých domov vzniknúť námestie.

Antal Palóczi vo svojom regulačnom pláne tiež uvažoval s dopravnými okruhmi. Navrhoval rozšíriť Batthyányho nábrežie (dnes Rázusovo nábrežie), pritom zbúrať mestský pivovar aj vodné kasárne a posunúť uličnú čiaru tak, aby mohla cesta na nábreží zahŕňať štyri jazdné pruhy a veľkorysé štvormetrové chodníky pre peších. Všetky ulice so šírkou väčšou ako 22 metrov mali byť pritom vysadené stromoradiami. Z mestského pivovaru plánoval zachovať len príjazdovú rampu, čo mala poslúžiť ako nájazd nového mosta cez Dunaj, ktorý mal spojiť Batthyányho nábrežie s pravým brehom. Palóczi však už neuvažoval o Ringstrasse (okružnej ulici) v línii mestských hradieb, ale plánoval ju ako voľnejší okruh vedúci „od rozšíreného terénu hlavného nádražia v dĺžke 13 km naspäť k hlavnému nádražiu“. „Tento okruh, rovnako ako jemu prispôsobené vnútorné okružné ulice, sú plánované s dodržaním umeleckých hľadísk a toto poňatie neopúšťam ani pri veľkých a širokých radiálach vedúcich von z mesta, ale ani pri medzi nimi navrhovaných spojniciach“, konštatoval Palóczi v prednáške o regulácii mesta. Okružnú ulicu navrhoval prepojiť dvoma novými mostmi s pravým brehom rieky. Uvažoval pritom aj o ďalšom vonkajšom okruhu a ďalšom novom moste poniže zimného prístavu.

Ani jeden zo spomínaných plánov však nebol nikdy schválený mestskou radou. Palócziho idea vnútorného okruhu síce ovplyvnila reguláciu novej výstavby na Dunajskom nábreží, ale ako celok sa nerealizovala. Dôvodom boli najmä financie, ktoré nedovoľovali mestu vykúpenie pozemkov potrebných na rozšírenie ulíc. Napriek tomu sa význam existujúcich fragmentov mestského okruhu aj vďaka trati električky, čo viedla po jeho východnej a južnej časti, naďalej posilňoval. Na dnešnom Námestí SNP, Hviezdoslavovom námestí, Štúrovej ulici a na Dunajskom nábreží medzi niekdajším Mostom Františka Jozefa a bývalým Rybným námestím sa realizovalo na začiatku 20. storočia viacero významných verejných investícií spojených s rozličnými spoločenskými aktivitami. Verejné služby a obchod formovali podobu vtedajšieho Trhového námestia (dnes Námestie SNP), kde postavili budovu mestskej tržnice (Námestie SNP 26, Gyula Laubner, Ferencz Nechyba, Jenő Dobisz, 1910) a Poštový a telegrafný palác (Námestie SNP 35, Gyula Pártos, 1912). Nábrežnú komunikáciu zase determinovala štátna správa v podobe Kovorobnej školy (Fajnorova nábrežie 5, Gyula Kolbenheyer, 1904) či Vojenského veliteľstva (Fajnorovo nábrežie 1, Gondova 3, Josef Rittner, 1913).

Blízko k realizácii mala v tom čase aj západná časť okruhu. Po požiari Podhradia v roku 1913 sa urýchlene pristúpilo k návrhu regulácie Židovskej ulice práve v intenciách Palócziho zámeru. Mestské zastupiteľstvo schválilo tento dokument v júli 1914 a v tom istom roku ho potvrdilo aj uhorské Ministerstvo vnútra. K realizácii rozšírenia ulice a k plnohodnotnému otvoreniu vnútorného mestského okruhu však nedošlo.

Myšlienka mestského vnútorného okruhu je dodnes prítomná v mestskej štruktúre vo forme spojitých mestských priestorov usporiadaných na obvode historického jadra mesta. Napriek tomu, že tento mestský priestor nemá jednotný architektonický ráz ani charakteristickú podobu Okružnej triedy, je výraznou pripomienkou dobového úsilia o budovanie moderného veľkomesta.

HM